S partnerom som 5 rokov, dcéra 3 roky. Boli sme na dovolenke karavanom pri mori. Dohovorili sme sa, že pôjdeme druhý deň na bicykli ale mala som svoje „dni“, tak som povedala že by som radšej len ľahla k vode. Priateľ povedal že sme ale boli dohovorení na bicykli tak som mu povedala že všetko musí byť podľa neho. To ho naštvalo tak povedal „vieš čo tak pôjdeme domu a najlepšie hneď čo“? Povedala som tak áno a on na to, že som rozmaznaný parchant a že som v živote nič nedokázala, že byt mi kúpil otec a že on si kúpil byt pred desiatimi rokmi sám, že si kúpil auto (ja teda tiež).
Tak sme sa pohádali a povedala som mu, že asi závidia že majú moji rodičia peniaze, pretože som už nevedela kadiaľ kam a že sa otec o nás vedel finančne postarať. Druhý deň balil karavan a pripravoval na odchod. Ma bolelo brucho tak som si len sadla. A on na mňa zakričal hrozné nadávky, ktoré ma zasiahli. Potom sme išli domov a ja som to s ním chcela riešiť a on začal nech mlčať, prvý napomenúť, druhý napomenúť, tretí a zastavím a v Slovinsku na pumpe a vyhodím ťa z auta a zavolám vašim nech si pre teba prídu a malú odveziem normálne domu. Potom sa to nejako upokojilo mlčaním.
Ráno mal hroznú náladu, povedala som čo mu je a on že nevie robiť že sa nič nestalo a hneď začal „vieš čo, keď tvoj otec povedal, že závidím peniaze, tak mu poviem že mu nemám čo závidieť a poviem mu že je podpantoflak ( čo nie je). Povedal, že by hádka nezačala keby som na jeho reakciu že ideme domov, povedala že nechcem ísť domov. Keď si na toto všetko spomeniem tak mám úzkosť. Neviem, čo mám robiť a ako s ním teraz mám normálne hovoriť. Toto ma celkom dosť silno poznamenalo. Príde mi, že na mňa vôbec neberie ohľady a že namiesto toho, aby mi vychádzal v ústrety, tak to robí úplne presne naopak a to ma najviac štve. Všetko by mohlo byť úplne v pohode, keby mal pre mňa len trochu viac pochopenia a porozumenia a keby sa nesprával tak, ako sa chová…